schlumpf

Pred časom ma zaujal článok s názvom „Školstvo je plné psychopatických riaditeliek“. Názov článku je veľmi trefný, školstvo sa za posledné roky skutočne naplnilo veľkým počtom riaditeliek, ktoré by tam zjavne nemali byť. Doplácajú na ne učitelia, nepedagogickí zamestnanci, žiaci a v neposlednom rade aj ich rodičia. Bežným javom sa stalo šikanovanie, donášanie, pokusy vyštvať zamestnancov z práce. Ako nepohodlné pre vedenie sa stávajú také učiteľky, ktoré vyjadria svoj názor, prípadne, čo je paradoxné, sú „príliš dobré“ na to, aby tam mohli zostať. Nemyslím si ale, že nový „antimobbingový“ zákon, ktorý údajne zaviedli v Českej republike môže odstrániť mobbing iba tým, že obmedzí dobu výkonu funkcie riaditeľa v školstve na päť rokov. Ak donútia všetkých riaditeľov škôl každých päť rokov opustiť miesto, prečo by sa mal znížiť mobbing a bossing na pracovisku? Akú to má súvislosť? Čo ak má škola dobrého riaditeľa a po piatich rokoch sa na jeho miesto dostane opisovaná „psychopatická riaditeľka“? Je očividné, že uvedený jav vzniká hlavne vo fáze výberových konaní a obmedzenie doby výkonu funkcie nebude mať na kvalitu riadenia významný dopad.

Výberové konania
Cieľom výberového konania by mal byť výber najkvalitnejšieho kandidáta z prihlásených uchádzačov. A aby bolo z čoho vyberať, zriaďovateľ by mal mať záujem na dostatočne širokej základni uchádzačov o funkciu riaditeľov na školách. Ako je to v praxi?

Konkrétne modelové výberové konanie
Pre demonštráciu ako u nás prebiehajú výberové konania, budem v ďalšom rozoberať jedno konkrétne výberové konanie na obsadenie postu riaditeľa na konkrétnej modelovej strednej škole na Slovensku. Nebudem uvádzať konkrétne názvy, ani mená. Ak sa niektorí aktéri budú cítiť, že sa píše o nich, nemusí to tak byť – problém je na Slovensku taký rozšírený, že sa kľudne môže použiť aj na viacero škôl. Alebo to môže byť podoba čiste náhodná.

Preferovaná kandidátka
Je to kandidátka, ktorá má vo výberovom konaní vyhrať, teda byť zvolená. Spravidla sa to vie už dávno dopredu a nikto proti tomu nič neurobí. Inak to nebolo ani v prípade našej modelovej školy. Už niekoľko týždňov pred uskutočnením výberového konania sa vedelo, kto to bude. Jeden nemenovaný člen komisie sa prekecol jednému nemenovanému poslancovi zriaďovateľa, že našu preferovanú kandidátku „má nadiktovanú zhora“. No a keďže je to vraj „politická tlačenka“, s vecou sa nedá nič robiť a objektívnosť výberového konania nie je možné zaistiť. Je dosť pravdepodobné, že aj ďalší členovia komisie za zriaďovateľa mali preferovanú kandidátku „nadiktovanú“, pretože jedna členka komisie sa nechala počuť, že preferovanú kandidátku voliť nebude a zakrátko bola z komisie odvolaná bez udania dôvodu. Nová členka komisie sa už diktátu asi nevzpierala, preto sa mohla výberového konania zúčastniť.

Komisia
Niekto by mohol namietať, že predsa objektivitu a verejnú kontrolu na výberovom konaní zaručuje vhodne zvolená komisia. Sú v nej zástupcovia zriaďovateľa, učiteľov, žiakov, nepedagogických pracovníkov a ešte aj prizvaní členovia. A teda aj v prípade niekoľkých skorumpovaných členov komisie sú tu ešte traja členovia za zamestnancov a žiakov školy, ktorí by ich teoreticky mohli prehlasovať. To je síce pravda, ale o tom vedela v predstihu aj naša preferovaná kandidátka. Aby znížila riziko svojho odmietnutia zástupcami zamestnancov, zvolila už dávno pred konaním konkurzu stratégiu sľubov. Učiteľke v komisii sľúbila funkciu zástupcu riaditeľa ak ju bude voliť, študentke lukratívny zájazd mimo poradie. Členovi komisie za nepedagogických zamestnancov sľúbila zotrvanie vo funkcii po svojom zvolení. Zástupcovia zamestnancov pred výberovýcm konaním nebrali vôbec do úvahy názor ostatných zamestnancov (nerobil sa žiaden prieskum, hlasovanie), rozhodovali sa iba na základe sľubov preferovanej kandidátky.

Požiadavky na kandidátov
Zriaďovateľ školy, v tomto prípade samosprávny kraj, zverejnil požiadavky, ktoré musí spĺňať uchádzač o funkciu riaditeľa. Malo by to byť tak, že na výberovom konaní sa môže zúčastniť iba taký uchádzač, ktorý všetky tieto požiadavky zriaďovateľa spĺňa. V našom konkrétnom prípade okrem základných požiadaviek na vzdelanie, bezúhonnosť atď., zriaďovateľ požadoval ešte znalosť cudzích jazykov, konkrétne anglického alebo nemeckého. Znalosť požadoval doložiť aj písomným dokladom, napríklad dokladom o štátnej skúške. Nebudem sa teraz zaoberať zmyslom takejto požiadavky, jej skrytý účel bude o chvíľu zrejmý. Na modelovú strednú školu sa prihlásili viacerí uchádzači. Doklad o znalosti jazykov nikto nepredložil, nakoľko komisia ho nevyžadovala. Požiadavku na znalosť cudzích jazykov totiž spĺňal iba jeden uchádzač a nebola to naša preferovaná kandidátka. K čomu bola táto fraška s jazykmi dobrá? Účelovo boli odfiltrovaní všetci prípadní uchádzači, ktorí by mohli zbytočne robiť konkurenciu preferovanej kandidátke. A riziko prevalenia celej kauzy tiež stúpa s počtom uchádzačov. Aktéri by boli preto najradšej, keby sa do výberového konania prihlásila iba preferovaná kandidátka. Preto boli vlastne poškodení všetci potenciálni uchádzači o miesto riaditeľa, ktorí boli natoľko slušní (teda neboli to psychopatické osobnosti), že keď nespĺňali zverejnené požiadavky, na výberové konanie sa neprihlásili.

Písomná časť výberového konania
Pozostávala z písomného testu. Toto bola asi jediná ako-tak objektívna časť celého výberového konania. Zriaďovateľovi na nej evidentne nezáležalo, účastníci konania mohli smelo odpisovať jeden od druhého. Z výsledkov je zjavné, že na písomnej časti sa o výsledku nerozhodlo. Po vyhodnotení písomnej časti mali všetci uchádzači približne rovnaké výsledky.

Ústna časť výberového konania
Ako sa dalo očakávať, platilo prísne informačné embargo. V miestnosti sa mohol naraz nachádzať iba jeden kandidát a komisia. Akékoľvek iné osoby, alebo konkurenční kandidáti nemali do miestnosti povolený prístup. Kde je v tomto prípade verejná kontrola pri obsadzovaní funkcie vo verejnom záujme? Alebo inak povedané, kde je akákoľvek kontrola? Ani jeden z kandidátov nevie, čo tam predviedol iný kandidát. Nikto nevie, čo tam predvádzala preferovaná kandidátka. Výberové konanie sa teda zvrhlo na intímny vzťah medzi pochybnou komisiou a jedným izolovaným kandidátom. Je možné vytvoriť lepšie podmienky pre realizáciu korupcie? Nuž asi ani nie, však? Nakoľko je takáto forma prevedenia výberového konania u nás legálna sa mi nepodarilo vypátrať, preto to ponechám na posúdenie ctenému čitateľovi. Ako už asi tušíte, ústnu časť vyhrala preferovaná kandidátka s veľkým bodovým náskokom pred všetkými ostatnými konkurenčnými uchádzačmi. Čiže ONA, potom dlho-dlho nič a nakoniec približne vyrovnaní všetci ostatní neúspešní kandidáti.

Zaslúžené víťazstvo
Tak a je to tu. Podľa očakávaní vyhrala preferovaná kandidátka. Všetky nedokázateľné a ťažko dokázateľné skutočnosti ohľadom výberového konania budú ešte ťažšie dokazovateľné, nakoľko na škole nebude v nasledujúcom období takmer nikto ochotný proti nej svedčiť.

Nástup do funkcie Keď do funkcie nastupuje psychopatická riaditeľka, obvykle sa tento proces riadi určitými charakteristickými pravidlami. Tým z Vás, ktorí ste takúto situáciu zažili, sa možno niektoré veci budú zdať povedomé. Naša modelová škola nevyniká študijnými výsledkami, ekonomika tiež nie je najlepšia. Žiakov za posledné roky ubúda, náklady na jedného žiaka sú neprimerane vysoké. Na úkor prírodných vied povznikali najrôznejšie predmety s exotickými názvami, ktoré majú spravidla spoločnú náplň – premietanie filmov a surfovanie po internete. Neznalý veci by si mohol myslieť, že riaditeľka sa hneď po nástupe do funkcie vrhne na záchranu potápajúcej sa ekonomiky a skvalitňovanie výuky. Omyl, v praxi je postup úplne iný.

Vec najdôležitejšia – riaditeľňa
Ako prvé, čo riaditeľka rieši po nástupe do funkcie, je vymaľovanie riaditeľne a zakúpenie nového nábytku. Nevadí, že nábytok nie je starý, pred niekoľkými rokmi ho celý vymenilo predchádzajúce vedenie. Na niektorých školách, kde na nový nábytok peniaze vôbec nie sú, bude ten pôvodný aspoň dôkladne popresúvaný. Dokonca novopečená riaditeľka rieši v súvislosti s miestnosťou kde bude vykonávať svoje posvätné poslanie aj také veci, ako sa bude vynímať v popredí novovymaľovanej steny, pred ktorou bude mať pracovný stôl. Podľa toho sa volí farba steny. Ak to nie je na prvý raz dobré, prerobí sa to.

Aj zlý rozkaz je lepší ako žiadny
Tohto hesla sa bude naša nekompetentná riaditeľka držať v nasledujúcom období. Keďže z vyššie napísaného vieme, ako sa dostala do funkcie, pravdepodobne sa rozumie riadeniu a práci s ľuďmi ako hus do piva. Ale aby nebolo vidieť nerozhodnosť, začne sa zhurta. Čo stálo vľavo, pôjde vpravo, čo ležalo, bude stáť. Vymyslí všelijaké zjavne zbytočné činnosti a zmeny, ktoré ani v najmenšom nespejú k potrebným cieľom – skvalitneniu výuky a zastabilizovaniu ekonomiky. Ale všetci makajú ako utrhnutí a po čele si klepú iba keď ich nikto nevidí. Veď predsa nechcú hneď na začiatku upadnúť do nemilosti. Tak trošku aj dúfali, že keď budú mať za riaditeľku vychýrenú lajdáčku školy, že aj im sa bude dobre vodiť. A teraz toto, no kto by to čakal, cap sa stal záhradníkom!

Vzťah k zamestnancom
Ak sa jedná o situáciu ako na našej modelovej škole, že novopečená riaditeľka vzišla z radov učiteliek tej istej školy, situácia je ešte o niečo horšia ako v prípade externej riaditeľky. Nakoľko sa zaoberáme „psychopatickými riaditeľkami“, spravidla v predchádzajúcej učiteľskej kariére sa nejednalo o ktovieaké vzorné pracovníčky. Skôr sú to osoby so špicatými lakťami, ktoré vždy vedeli, ako sa správne uliať, aké návštevy nákupných centier sa dajú prezentovať ako exkurzie, ako neodučiť prvé a posledné hodiny a podobne. Autoritu takáto riaditeľka nemá prakticky žiadnu, pretože všetci vedia, ako kedysi pracovala a ako vyhrala výberové konanie. Nikto sa o tom ale spravidla neodváži verejne hovoriť.

Kedy začne ten mobbing a bossing?
Kedysi sa tvrdilo, že učiteľ by mal byť osobnosť. Mnohí učitelia boli a aj sú osobnosťami. Vedia to žiaci, ktorých učia a vedia to aj ich kolegovia. No a pri nich to začne. Ako prví sa dostanú do konfliktu s novou riaditeľkou tí učitelia, ktorí sú osobnosťami. Nemusia preto ani nič svetoborné urobiť – jednoducho svoju osobnosť nedokážu ukryť. A keby aj, nová riaditeľka ich predsa pozná z minulosti. Veľmi dobre vie, že sú pre ňu potenciálne nebezpeční a bude sa ich musieť zbaviť. Lenže ako na to? Vzdelávacie výsledky majú dobré, ani inšpekcia im podstatné veci nevytýka, dokonca aj žiaci majú pred nimi akýsi prirodzený rešpekt a nerobia im na hodinách taký cirkus ako kedysi jej. Bude treba niečo vymyslieť. Najprv sa pokúsi ich v kolektíve izolovať. Poštvať proti nim iných zamestnancov, rodičov, ale aj žiakov. Niektorí možno odídu sami. Aj by tak urobili, ale nie je kam, nezamestnanosť je u nás obrovská. Tak sa začne šikanovanie, kolektív sa postupne rozdeľuje na rôzne tábory, vládne neistota, napätie, strach. Ak sa nepodarí vyštvať nepohodlných zamestnancov intrigami a umelým vyrábaním porušení pracovnej disciplíny, príde na rad účinnejšia metóda. Predsa treba vyrobiť prebytok učiteľov a nepohodlných prepustiť pre nadbytočnosť! Riaditeľka začne „prekopávať“ úväzky s cieľom nadbytočnosť vyrobiť. Prípadne ešte nejakého zamestnanca predtým aj príjme. Podrží si aj dôchodcov, ktorí budú pracovať na dôchodku. No veď tí ju predsa neohrozujú! Po riadnom poprehadzovaní úväzkov sa to konečne podarí – nepohodlný zamestnanec je nadbytočný! Neberie sa do úvahy kvalita jeho práce, ani žiadne iné faktory. Riaditeľka sa rozhodla a hotovo.

Metódy riadenia psychopatickej riaditeľky
Modelový prípad dosadenia nevhodnej riaditeľky už poznáme. Ale ani to by nestačilo, pretože psychopatická riaditeľka sa teraz bude potrebovať v riaditeľskom kresle aj udržať. Od chvíle nástupu do funkcie sa stávajú zamestnanci školy pre ňu potenciálnou hrozbou. Preto sa bude snažiť používať niektoré základné metódy riadenia, ku ktorým spravidla skĺzne každý riadiaci pracovník bez prirodzenej autority. V niektorých mestách je v súčasnosti situácia už taká zlá, že „psychopatické kamarátky riaditeľky“ majú v rukách takmer všetky školy v regióne. Radia si pri výberových konaniach (komu, koľko, ako) a aj pri výkone funkcie, ako udržať moc v rukách. Teraz opíšem niekoľko metód, ktoré sa často používajú, možno ich spoznáte.

• Dávnou metódou je strach. Medzi zamestnancami je potrebné ho pravidelne šíriť. V súčasnej dobe im to uľahčuje katastrofálna situácia na trhu práce. Čím vyššia nezamestnanosť, tým ľahšie sa vládne zamestnancom. Pretože vedia, že ak upadnú do nemilosti, môžu veľmi ľahko o zamestnanie prísť a druhú prácu si už nenájdu. Ak sa aj nájde nejaká učiteľka, ktorá poukáže na nedostatky, či na šikanovanie, je vzápätí perzekuovaná vedením a má takmer istotu, že sa jej nikto nezastane a nikto nebude svedčiť v jej prospech v prípade vyšetrovania či súdneho procesu.
• Základnou metódou riadenia je osvedčené „rozdeľ a panuj“. Je to opak pojmu „v jednote je sila“. A o to ide našej pani riaditeľke hneď po nástupe do funkcie. Musí zamestnancov postupne medzi sebou rozoštvať tak, aby na seba donášali, nenávideli sa a báli sa jeden druhého. Ak by boli zamestnanci jednotní a boli by ochotní sa zastať šikanovaného jednotlivca, bolo by to pre riaditeľku veľmi zlé.
• Otrepanou metódou je takzvaný „cukor a bič“. Riaditeľka si potrebuje vytvoriť medzi zamestnancami verných pätolízačov a prisluhovačov, ochotných kedykoľvek odprisahať a podpísať čokoľvek, čo im podstrčí. Napríklad petíciu pre jej zotrvanie vo funkcii. Ak zamestnanec spolupracuje, vykonáva všetko pre jej upevnenie moci, dostane „cukor“ – nejaký bezvýznamný benefit, pochvalu a podobne. Ak sa cíti zamestnancom ohrozená, alebo nie je dosť servilný, pocíti „bič“ – šikanovanie, pohovory v riaditeľni, intrigy, bossing.
• Modernejšia metóda je vzbudzovanie falošnej nádeje. Zamestnanci, ktorí práve nie sú šikanovaní alebo prepúšťaní, musia mať stále pocit, že im sa to nestane, ak budú poslúchať. Dokonca by mali mať pocit, že ak bude prepustený alebo šikanovaný iný zamestnanec, im už potom „dá pokoj“. Touto falošnou nádejou na prežitie sa darí udržovať kolektív rozložený, hluchý a slepý pred šikanou, ktorá sa odohráva v priamom prenose pred ich očami.
• Zamedzenie úniku informácií je v prípade šikanovania pre riaditeľku tiež dôležité. Snaží sa docieliť, aby sa o šikanovaní svojej osoby zamestnanec bál hovoriť vo svojej rodine, medzi priateľmi, prípadne na polícii či inšpektoráte práce. Preto hneď na začiatku zavedie pojmy ako „vynášanie z porád“, nechá zamestnancom podpísať nejaký doklad o mlčanlivosti a podobne. Mlčanlivosť o pracovných záležitostiach rozšíri na všetky skutočnosti, zakáže zamestnancom komunikovať s médiami, vyjadrovať sa o škole a jej riadení kriticky kdekoľvek a komukoľvek.

Ako sa brániť?
Nebudem v rámci tohto článku rozoberať konkrétne administratívne postupy, ale chcem sa zamerať iba na všeobecné chyby, ktorých sa dopúšťajú zamestnanci a uľahčujú tak šikanovanie svojej osoby alebo svojich kolegov na pracovisku.

• Hovorí sa, že strach nie je dobrý radca. V tomto prípade to platí dvojnásobne. Ak je nejaký zamestnanec šikanovaný, je potrebné sa ho pred vedením zastať. Treba premôcť strach, pretože nabudúce to budete Vy a bude to hrozný pocit, keď budete vidieť, ako ostatní zo strachu odmietajú svedčiť a zatvárajú oči a uši pred očividnými faktami.
• Na spôsob riadenia v duchu „rozdeľ a panuj“ by mali zamestnanci odpovedať jednotou podľa hesla „v jednote je sila“. Nenechajte sa rozdeliť intrigami, nezáviďte si rôzne bezvýznamné benefity, ktoré niektorým poskytne. Je to metóda pochybného riadenia a sleduje sa tým rozbitie kolektívu. Ak na to naletíte, budete mať problémy a vytvoríte na pracovisku neznesiteľnú atmosféru. Nebuďte chamtiví a neulakomte sa na každú ohlodanú kosť, ktorú Vám niekto predhodí. Je to cesta do pekla a na konci budete mať všetci menej.
• Nebojte sa o šikanovaní a nespravodlivosti hovoriť medzi sebou, s rodinou, priateľmi a v neposlednom rade aj s úradmi či políciou ak to bude prekračovať medze únosnosti. Iba tak Vám môže byť podaná pomocná ruka. Ak budete informácie tajiť, klepať sa každý deň strachom a nevraživo pozerať na kolegov, ktorí danú situáciu nespôsobili, konáte presne tak, ako riaditeľka potrebuje.
• Riaditeľky opisovaného typu si po nástupe do funkcie v podstate začnú so zamestnancami vybavovať účty z minulosti. Na to, aby ste sa dostali do hľadáčika mnohokrát stačí, aby ste mali krajšie auto ako ona, prípadne aby Váš manžel lepšie zarábal, prípadne stačí aj to, ak ešte nejakého manžela máte. Prípadne si spomeňte, či ste niekedy v minulosti nedali zlú známku jej synovi/dcére, ktorá navštevovala Vašu školu. Prípadne dieťaťu nejakého jej rodinného príslušníka. Alebo ste mali lepšie výsledky v práci, či menšiu nadváhu, alebo krajšie oblečenie. A tak ďalej. Nepodliehajte preto falošnej nádeji, že ak sa zbaví Vašej kolegyne, Vám už dá pokoj. Keď sa zbaví kolegyne, postupne prídete na rad aj Vy. Je to otázka času – nezabudnite, aby si upevnila moc, potrebuje sa zbaviť aj svedkov svojej mnohokrát neslávnej minulosti na škole.

Záver
V súčasnosti je už snáď každému jasné, že táto spoločnosť je chorá. Vyše dvadsať rokov po zmene spoločenského systému sme na tom v podstatných veciach horšie ako predtým. Máme síce plné obchody tovaru, môžme cestovať kam chceme, ale pomaly a isto prichádzame o základné morálne a existenčné istoty. Máme obrovskú nezamestnanosť, mladí ľudia musia za prácou odchádzať do zahraničia. Korupcia a podvody sa stali bežnými metódami dosahovania spoločenského úspechu. Veľká časť obyvateľstva je zadĺžená na celý život, niektorí tak, že z dlhov sa už nevedia vymotať. Jav, ktorý som sa snažil v tomto článku opísať a analyzovať je iba jedným z mnohých patologických javov tejto spoločnosti. Možno sa popri iných kauzách a škandáloch javí ako menej škodlivý alebo nebezpečný, ale opak je pravdou – zasahuje školstvo, ktoré má v civilizovanej spoločnosti z dlhodobého hľadiska veľmi dôležité úlohy. Ak zlyhá, odnesú to aj ďalšie generácie a bude priamo ohrozená aj existencia spoločenského zriadenia a štátu.